Prvý naozaj fantastický metalový album v roku 2021? Nuž, vyzerá to tak. Neviem sa nabažiť tej atmosféry, tých hĺbok, toho muzikantského kumštu a skladateľského majstrovstva. Ak by sa ma po tejto intenzívnej poslucháčskej víkendovej seanse niekto opýtal na najlepšiu a najvýraznejšiu ukážku toho najmodernejšieho z tvrdej gitarovej hudby, bez váhania mu pošlem screenshot zo Spotify, na ktorom dominuje nápis „Välde“ a monolit z maľby „Annihilation“, ktorú má na svedomí poľský umelec Mariusz Lewandowski.

A to, že práve teraz myslím na načisto rozbité algoritmy môjho streamovacieho profilu a pod krkom ma drží úzkosť z toho, že si hneď zajtra nemôžem len tak zájsť do obľúbeného kamenného obchodu po originálne CD, to je vlastne tiež neoddeliteľná súčasť melanchólie dneška. Melanchólie, ku ktorej sympatickí Švédi nahrali dokonalý soundtrack.

Pri počúvaní tohto albumu si často spomeniem na kúzelný moment skladby „In The Wordless Chamber“ od EMPEROR - áno, presne ten s majestátnym zvukom dychových nástrojov, tých trúb apokalypsy, ktoré fantasticky zachytávajú atmosféru blížiaceho sa konca, nevýslovného zmaru, hrôzy, beznádeje a skazy.

Buster Odeholm, skladateľ a hlavná tvár za logom HUMANITY’S LAST BREATH operuje vo svojich kompozíciách práve s týmito elementami a presne touto atmosférou. Blackmetalová melodika, ktorá dokonalým spôsobom dopĺňa progresívny deathcore a masakrálne djentové riffovačky. Symfonické aranžmány, ktoré v konečnom dôsledku už len podčiarknu kúzelnú komplexnosť albumového celku. Prekvapujúce melodické vokály, ktoré ale nijako nevyrušujú; naopak, dokonale zvýraznia všetku tú pochmúrnosť naokolo.


„Välde“ v sebe skrýva naozaj všetko, čo očakávate od moderného metalového diela v roku 2021. Rovnako ako zostavou spriaznení, slovutní VILDHJARTA pred takmer desaťročím posúvali djentové pnutie do nečakane temných vôd plných ponurej atmosféry, HUMANITY’S LAST BREATH to isté robia s modernými deathmetalovými formami. Deathcore úplne oprostený od svojej takej častej sterility a uniformity, deathcore so škandinávskou ohavnosťou a naliehavosťou. Deathcore s tak výraznou vlastnou tvárou, že už na treťom albume môžeme pokojne zahodiť škatuľky a žánrové zaradenia a privítať skutočne veľkú kapelu.

HUMANITY’S LAST BREATH sú v tomto fascinujúcim úkazom. Hoci pri výpočte ich možných inšpirácií a vplyvov a všetkého, čo v ich hudbe počujete, strávite veľa času, rovnako mocným elementom ich tvorby je schopnosť udržať toto všetko pod jednou masívnou pokrievkou bez toho, aby prílišná pestrosť a variabilita oslabovali tvrdosť a brutalitu. Výsledkom takejto muzikantskej šikovnosti potom je, že táto besná svorka môže pokojne hrať na hudobných festivaloch typu Brutal Assault s prevahou deathových a blackových umelcov a na druhý deň oblažovať svojou progresivitou elitárov a znalcov na podujatí ako Euroblast. Veď vravím, skutočne veľká kapela.

Zostáva len dúfať, že tá očarujúca úzkosť a melanchólia z počúvania nového albumu bude už čoskoro v plnej miere prenesená na klubové či festivalové pódiá. Už si naozaj zaslúžime fanúšikovské uvoľnenie v kotli plnom ľudského smradu, potu, slín a sĺz nadšenia - napríklad aj z jedného z najlepších albumových zárezov tohto roka.